Vďaka telefónom, s prívlastkom smart, už niektorí celkom zabudli na tlačidlo „Odhlásiť“, takže nebyť na Facebooku čo i len deň je pre nich takmer nemožné. Veď vraj nežijeme v dobe kamennej, a musíme udržiavať kontakty. Škoda, že v mnohých prípadoch iba tie virtuálne.
Jednoducho som to chcel a...
...dal som to! Dosiahol, ba prekonal som svoj pôvodne stanovený mesačný cieľ. To je všetko. Bolo to niečo neobvyklé? Nemyslím. Dokonca ani nepociťujem status výnimočnosti (hoci by moje ego chcelo byť pohladené práve týmto pocitom, obzvlášť pri pomyslení na ľudí, ktorí nedokážu ani zjesť obed bez toho, aby nepozerali do tabletu či smartfónu). Jednoducho šlo o príliš krátku dobu na to, aby som mal čo i len nárok na pocity výnimočnosti a jedinečnosti. Po roku by to snáď boli oprávnenejšie pocity, ale tam som sa až nedopracoval. A možnože by som aj bol „originálny“, ak by som toto obdobie päťdesiatich dní a noci vydržal bez internetu, no na to mi chýbala odvaha, a tak som abstinoval iba od modrej sociálnej siete.
Prečo vlastne?
Mal som pocit, že je toho „modrého čuda“ v mojom živote akosi priveľa. Ako človek zaoberajúci sa médiami, multimédiami, technológiami, kultúrou a čiastočne i filozofiou som si už viackrát počas školy, ale i prázdnin, položil niekedy na úsvite nového dňa otázku: Prečo mám to nutkanie ľahnúť si do vláken sociálnej siete a uspokojovať svoje sociálno-spoločenské potreby: kto s kým, kde, kedy, ako, prečo, o koľkej a za koľko? Tak som si povedal, dosť!
Viac ako mesačná pauza
Moje prvé rozhodnutie padlo v rozmedzí 26. a 27. júla. Vydržalo mi to asi dva krásne dni. Nevzdal som sa, len som v jednom magazíne natrafil na zaujímavý príspevok o súčasných seriáloch a serialite, čo je téma, ktorá ma vzhľadom k študijnému zameraniu zaujala, a chcel som sa oň podeliť s ostatnými kolegami a priaznivcami seriálov. Len z dôvodu zdieľania príspevku som prerušil svoje putovanie životom bez Facebooku. Približne dve minúty strávené na sociálnej sieti ma stáli dva dni odriekania, ale to ma príliš netrápilo – znova som sa vydal na experimentálnu cestu študenta masmediálnych štúdií, ktorého takáto aktivita zaujímala nielen z pohľadu mediálneho, ale i psychologického a sociálneho. Dnes, 17. septembra, môžem napísať, že som doputoval do cieľa.
Dá sa to
Chce to len prijať rozhodnutie, odhlásiť sa a viac sa neobzerať. Obzvlášť, ak si uvedomíte toľko omieľané, že na Facebooku nik nie je, nič sa tam nedeje a vôbec: podvedomý proces, ktorý ma pobáda uľahnúť do siete Facebooku je len zvyk i akási ťažko definovateľná chytľavosť, ktorá je so sociálnymi sieťami, najmä však s Facebookom, spájaná. Fráza, že na Facebooku nik z priateľov nie je a nič sa nedeje, je v podstate pravdivá, pretože skutočný a jedinečný priateľský kontakt je možné nadviazať iba s reálnou bytosťou, priateľom, ktorých rozhodne nie je toľko, koľko ich mám na Facebooku.
Facebook je preto ilúziou priateľstva. Reálnou ilúziou, vďaka možnostiam a fungovaniu virtuality, ktorá zastiera reálnosť akosi až príliš vierohodne, autenticky a navyše aj zábavne. Žeby začiatok ďalšej Postmanovskej kapitoly zabávania sa až k smrti... Nuž nechám túto úvahu úvahou a hádžem pomyselnú rukavicu predovšetkým psychológom a mediálnym teoretikom.
Čo mi mesiac bez Facebooku dal?
Klamlivý pocit, že mám viac času, napriek skutočnosti, že som mal k dispozícii tých istých 24 hodín, rovnako ako vy, ktorí ste svoj čas trávili alebo mrhali na Facebooku. Akurát spôsob, akým som ním nakladal ja, bol rozdielny. Absencia od Facebooku mala za následok skoršie návraty do postele, a to neraz aj pred polnocou. Skutok mojej osoby nevídaný.
Zároveň tým, že som netrávil čas na Facebooku, som sa vrátil späť ku knihe, či presnejšie napísané, znovuobjavil som čaro tradičnej tlačenej papierovej knihy. Moja neprítomnosť na sociálnej sieti pridala na moje veľké prekvapenie o čosi viac práce nášmu miestnemu poštárovi, keďže ľudia, ktorí chceli byť so mnou v kontakte mi začali písať listy. Teda ľudia, boli to ešte stále slečny, ktorých zjavne iritovala skutočnosť, že im neodpovedám na ich správy na Facebooku. Takúto reakciu na neprítomnosť na sociálnej sieti som ozaj neočakával, rovnako ako z tejto situácie vyplývajúci vehementný záujem rodinných príslušníkov o poskytnutie aspoň čiastkových informácii o odosielateľoch pošty adresovanej mojej osobe.
Za najväčšiu výhodu či hodnotu, ktorú mi čas bez Facebooku dal, bol čas strávený v rámci rodiny či už rozhovormi, alebo bežnou rutinnou prácou v domácnosti.
Čo mi mesiac bez Facebooku vzal?
Ťažko zhodnotiť, keďže som dokázal bez neho prežiť, čo znamená, že nie je až tak nevyhnutný pre môj život, ako som ho neraz preceňoval. Ak sa pustím do predpokladov, tak mi zrejme vzal možnosť sledovať krásne a možno aj exotické dovolenkové fotografie ľudí, ktorí celý rok nariekajú ako nemôžu ísť na kávu či čaj, lebo im to ich ekonomická situácia neumožňuje :-)
Premeškal som možno zopár pozvánok na žúry a spoločenské akcie (ktorých by som sa zrejme aj tak nezúčastnil). Zároveň som bol do istej miery ukrátený o rýchlosť a komplexnosť získavania každodenných informácií, na ktoré by už zajtra sadol prach čerstvejších a novších udalostí. Ak to zhrniem, neprišiel som o nič podstatné.
Facebook sa chystám využívať i naďalej. Blíži sa škola a počas školy som bohužiaľ odkázaný na každodenné využívanie Facebooku. Aj preto som tento „experiment“ realizoval počas akademickej pauzy. Ak čítate tento blog, znamená to, že už fungujem na Facebooku v štandardnom režime.
Predpokladám, že si nájdem cca 40 rôznych správ (odhad prepočítaný k počtu priateľov a udalostí posledného obdobia), ktorých vybavenie ma bude stáť určitý čas, preto ak patríte medzi zainteresovanú stranu vydržte – čoskoro vám odpoviem. Niektorým možno neskoro, no odpoviem :-)
Prečo toto všetko píšem?
- Aby ste vedeli, prečo som vám neodpovedal a nemusel to každému písať osobitne.
- Aby som vás možno aj takýmto spôsobom upozornil, že čas je veličina, ktorú nevrátite a nedostanete pridané, preto s ňou zaobchádzajte rozumne aj pokiaľ ide o sociálne siete.
- Aby som čiastočne rozprúdil diskusiu o sociálnych sieťach, spoločnosti a ich vzájomnom prieniku.
- Aby som zistil, kde ľudia dnešnej doby v prevažnej miere žijú svoje životy – vo virtualite či realite?
- Aby som vypol a objavil reálnu a krásnu farebnosť sveta, ktorému nedominuje "facebookovsky" modrá. :-)
Pre © Televíziu Mediálka s láskou napísal Jozef Mačin
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pomôžte nám rozšíriť hodnotu príspevku a slobodne vyjadrite svoj názor v diskusii :-)