Úspešná spisovateľka Andrea Rimová navštívila našu univerzitu

Autorka šiestich vyhľadávaných titulov, milovníčka kníh, cestovateľka a úspešná absolventka masmediálnych štúdií na Prešovskej univerzite v Prešove, nám rozprávala o svojich študentských časoch, aj o období po ich skončení. Prezradila, čo ju zamestnáva v súčasnosti a z toho, čo ju čaká, si veľkú hlavu nerobí. Ako sama povedala: „Žijem pre dnešok“.

V minulosti ste cestovali, venujete sa aj marketingu, písali ste články do novín, avšak momentálne vás najviac zamestnáva písanie  kníh. Odkiaľ pochádza táto vaša vášeň?

Všetky moje vášne pochádzajú z toho istého zdroja – objavenia, čo mi robí radosť. Rada navštevujem neznáme miesta, milujem svoju prácu v multimarketingovej firme, stále sem-tam prispievam do novín, časopisov alebo na webové portály a bezhranične milujem písanie kníh. Každý človek by mal hľadať v živote to, čo ho baví. Mne sa podarilo a veľmi sa z toho teším. Nemienim sa vzdať žiadnej z týchto aktivít.

Mnoho úspešných ľudí si svoj sen buduje od detstva, túžili ste sa stať spisovateľkou už ako malé dieťa alebo sa zo záľuby stala životná láska?

Už ako malá som veľa zbožňovala knihy. Zvlášť večer pred spaním som mala čítací rituál. Otec mi vždy niekoľkokrát prišiel pripomenúť, koľko je hodín a robí to dodnes, keď som doma u rodičov a večer čítam. Už na základnej škole som sa rozhodla, že napíšem knihu. Že aj ja dokážem pracovať s predstavivosťou čitateľov. Začala som ich písať hneď niekoľko. Dopísala som len jednu a usmievam sa, keď si spomeniem na jej obsah. Mala som 13. Potom som si na niekoľko rokov našla novú lásku – šport, avšak vďaka zraneniu som sa vrátila k písaniu a stalo sa pre mňa drogou. Otvorene priznám – som na ňom závislá. Keď nepíšem, cítim sa zbytočná.

Ste absolventkou masmediálnych štúdií na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Ako si spomínate na toto obdobie? A čo najšialenejšie sa vám počas päťročného vysokoškolského života prihodilo?

Vtipných a šialených momentov počas štúdia bolo veľa a patrili ku krásnemu študentskému životu. Päť rokov na výške ubehlo strašne rýchlo. Počas školy som brigádovala, chodila som hrať squash a trávila čas s priateľmi. Keď sa teraz pozriem za seba, neverím, že to trvalo skutočne dlhých päť rokov. Na toto obdobie budem vždy spomínať s úsmevom na tvári. Vnímam ho ako celok, ťažko vyzdvihnúť niečo najšialenejšie.

Ako to bolo u vás s možnosťou zamestnania po absolvovaní vašich štúdií, a čo by ste odporučili súčasným študentom, aby zvýšili svoje šance na trhu práce?

Už deň po promócii som sedela v lietadle na môj milovaný ostrov Cyprus, kde som v lete brigádovala už počas štúdia. Na základe informácií od niektorých spolužiakov, ktorí intenzívne a žiaľ neúspešne hľadali uplatnenie v masmédiách na Slovensku, som si vybrala ľahšiu cestu a odišla za teplom a slnkom. Tam som s menšími prestávkami žila ďalšie tri roky. Popri práci v reštaurácii som písala knihy a postupne som si pripravovala pôdu na návrat domov. Mojim knihám sa darilo hneď od začiatku, avšak potrebovala som aj stálu prácu. Rozoslala som desiatky životopisov, najprv som to skúšala v denníkoch, týždenníkoch, tlačových agentúrach, dokonca aj v televízii.

V dvoch tretinách prípadov som nedostala žiadnu odpoveď, vo zvyšných sa zdvorilo poďakovali za životopis so slovami, že daná pozícia je obsadená. Neprestávala som hľadať, akurát som rozšírila zameranie. Súčasne som písala články na webové portály, podarilo sa mi dostať do štábu režiséra Michala Samira, ktorí v Plzni nakrúcal prvý český film na jeden záber. Volal sa Hany. Aj táto skúsenosť uvedená v životopise zavážila a už takmer rok pracujem v zahraničnej multimarketingovej firme v oblasti postprodukcie televíznych reklamných spotov. Som maximálne spokojná. Myslím, že málokto miluje svoju prácu tak, ako ja. Študentom masmediálky by som odporúčala aktivitu už počas štúdia. Písať, zviditeľňovať sa, získavať kontakty a zanechávať po sebe stopy, ktoré budú skvelou prílohou do životopisu. Bez aktivity je šanca na získanie práce v oblasti médií minimálna. Náš trh je primalý a absolventov v tomto odbore priveľa.

V súčasnosti máte na svojom konte 6 úspešne vydaných titulov. Do mediálneho povedomia ste sa dostali aj vďaka netradičným krstom vašich kníh. Ako vznikol nápad krstiť knihy vo vode či vo vzduchu?

Nápad krstiť knihu Nech prší, keď plačem pod vodou vznikol spontánne. Vyšla v čase, keď som bola na Cypre a bolo mi ľúto, že ju nemôžem uviesť oficiálne do života tak, ako môj debutový román Amnestia na zradu pár mesiacov predtým. Keď som o knihe hovorila môjmu dobrému kamarátovi – Britovi Simonovi, ktorý má na Cypre potápačskú školu, zasmial sa a povedal: „Včera som pod vodou sobášil dve baby. Prečo by sme tam nemohli pokrstiť aj knihu?“ Ten nápad sme dotiahli do konca. Spolu s ďalšími dvomi potápačmi z Litvy a Anglicka sme sa ponorili do zátoky Green Bay, kde som prvýkrát pred rokmi nakukla do podmorského sveta a podľa slovenských tradícii sme pokrstili knihu v 10 metrovej hĺbke v slanej morskej vode chlebom. Vrhlo sa naňho množstvo krásnych rybičiek. Bol to nezabudnuteľný pocit. A kedže voda je jeden zo štyroch živlov, pokračovala som v duchu netradičných krstov. Ďalšie dve knihy boli krstené v 300 metrovej výške nad Prešovom a ohňom.

Aké sú vaše ďalšie plány či profesijné méty?

Mám veľa plánov do budúcnosti, čo sa týka písania. Určite chcem publikovať svoje romány v zahraničí. V Čechách mi minulý rok vyšla prvá kniha. Verím, že na trh našich susedov pribudnú aj ďalšie. Takisto mám vyhliadnuté aj iné krajiny. Zvyšné ciele si zatiaľ nechám pre seba. Určite ale nie sú malé a vedie k nim dlhá cesta, po ktorej už kráčam.

Obvykle to býva tak, že ak je človek v nejakej časti svojho života úspešný, musí tomu podriadiť svoj čas a mnohokrát aj veľa obetovať. Museli ste sa vy niečoho vzdať kvôli písaniu kníh?

Nenazvala by som to pojmami „vzdať sa“ alebo „obetovať“. Skôr si myslím, že s pribúdajúcim vekom človek selektuje a zoraďuje si aktivity podľa priority. Dnes mám iné priority ako v čase, keď som ešte nepísala, ale neprišla som o nič. So svojim životom som veľmi spokojná.

Súhlasíte s tým, že sa muži boja úspešných žien?

Úspešných žien sa boja iba slabí muži. Normálni muži sú na svoju úspešnú polovičku pyšní a podporujú ju.

Možno povedať, že spisovatelia objavili elixír večného života, v podobe vlastných myšlienok zdieľaných mnohými generáciami. Ak by ste sa mali stať nesmrteľnou, čo by mal svet o vás vedieť?

Toto je veľmi ťažká otázka J Ak by som sa mala stať nesmrteľnou, tak radšej pre viac silných myšlienok. Napríklad aj pre podtitul mojej poslednej knihy: Človek musí stratiť, aby získal. Som s ním úplne stotožnená. Nič v živote nie je zadarmo… Ak niečo stratíme, získame minimálne skúsenosť, vďaka ktorej si môžeme v budúcnosti zjednodušiť život. Tiež naplno vyznávam myšlienku – ži pre dnešok. Mám to dokonca aj vytetované a riadim sa tým.

© Pre Televíziu Mediálka s láskou napísala Andrea Čajová