Spevák Martin Husovský: Hiphop nemusím, zázraky sa dejú

Martin Husovský skladá hudbu a podieľa sa na fungovaní Prešovskej hudobnej scény. S kapelou Komajota nedávno vydal nový singel Most. Patrí medzi organizátorov letných festivalov Drinkin a Sigord Live. O tom, ale aj o všeličom inom som pokecal s Martinom Husovským, lídrom kapely Komajota.

Dva mesiace po vydaní klipu Dve muchy ste s Komajotou dali von klip Most. Chcete sa teda skôr zamerať na single s videoklipmi?
Myslím že je to reakcia na to čo sa deje vôbec, na postoj rádií a na postoj akýchkoľvek médií. V minulosti sme vydali 3 albumy, ale časom sa to dosť zmenilo. Doteraz to bolo tak, že sa najprv vydal album, potom sa promovali veci a natáčali klipy. Teraz sme to chceli skúsiť inak: budeme vydávať single. Predaj CD už skončil, vydavateľstvá už z toho nefungujú. Je jasné, že keď dá niečo kapela vonku, tak je to hneď na internete a hneď na YouTube, preto sme nechceli aby hocikto zavesil pesničku s nejakou prapodivnou fotkou. Chceli sme to mať kvázi ustrážené z jedného oficiálneho zdroja. Taký je vlastne plán – dávať vonku skladby a točiť videoklipy. Pre skalných fanúšikov možno neskôr tie single zozbierame a vydáme album o rok dva, skôr ako taký upomienkový predmet. Teraz je taká doba.



Môžeme sa v budúcnosti tešiť možno na nejaké spolupráce?
Nemyslím si že sa to v rámci Komajoty vyskytne. Je to odjakživa, dá sa povedať, intímna kapela o troch ľuďoch, maximálne štyroch. Síce sme nad tým uvažovali, no ja ani neviem, s kým by som si tak chcel zaspievať a prečo. S Darou Rolins aby sme boli hraní (smiech)? Najprv by sme museli nájsť človeka na rovnakej vlnovej dĺžke, neviem si predstaviť spoluprácu len preto, aby sa to hralo.

Keď som vás naposledy videl hrať, dávali ste dosť prvkov elektroniky. Je teraz taký trend, že ak chce kapela držať „súčasný krok“ mala by používať nejaké elektronické prvky?
Tak konkrétne posledné skladby sú čisto akustické, tá tretia už bude trošku elektronickejšia. Nemyslím si, že elektronika je otázka modernosti. Trebárs Kraftwerk v 73. robili tak nadčasovú elektroniku, že aj dnes je to neskutočné. Využívame to, čo sa dá. Experimentovať sa dá so všetkým, no a elektronika je taká vďačná v tom, že tam človek nepokazí ten nástroj. Stačí to v jeden deň vypnúť a druhý pokračovať tam, kde skončil.

Chystáte sa na nejakú koncertnú šnúru, respektíve na nejaké turné v najbližšej dobe?
V novembri má byť niekoľko koncertov v kluboch. Naše štandardné zastávky za posledných 5 rokov: Žilina, Košice, Považská Bystrica a Bratislava. Tak sme si povedali, že lepšie ako doma sedieť a pozerať Búrlivé víno (smiech). Skrátka, ísť do klubu a zahrať ľudom. Predkapelou na miestach, kde to bude možné bude Papyllon. Tak nejako – nepodľahnúť skepse, to je asi také motto. Nesedieť doma a nadávať na celý svet.

Našli ste nejakého sponzora?
Nie. Toto je pankáčske turné tak ako skoro všetky doteraz (smiech). Tieto turné dopadajú väčšinou tak, že vyplatíme zvukára, svetlá a dopravu, to čo vypijeme a s desiatimi eurami sa vrátime domov (smiech).

Teda žiadne AMO sony xperia tour?
To je zaujímavé. Baví ma sledovať, ako sa všetci hiphoperi tvária ako je to všetko strašne ťažké, ako oni trpia a ako z ulice a z prachu povstali a idú si turné, kde je tisíc koncertov a každé jedno je preplatené. Takže im je vlastne úplne jedno, či tam príde päť alebo päťsto ľudí. Samozrejme teraz preháňam, jasné, že to tomu interpretovi nie je jedno, aj to chápem, pretože robiť dnes turné, len aby bolo, je naozaj nezisková činnosť. Možno je to aj naša chyba, že sme si nenašli sponzora, možno je naša chyba že žijeme v Prešove, kde skutočne nikto nemá peniaze. Ale to už je otázka človeka, ktorý príde na koncert. Či mu ide o to vyhrať ten mobil, alebo nie. Lebo u nás na koncerte isto mobil nevyhrá, jedine že by som rozdával svoje (smiech).

Ešte k tomu hiphopu – teraz veľmi aktuálna vec: sleduješ kauzu na scéne, ako sa tam všetci doťahujú?
Nemám rád hiphop. A teraz nechcem nikoho uraziť. Je to štýl, pri ktorom som nepochopil, o čo ide. A už vôbec nie na Slovensku. Nemyslím teraz úplne celý hiphop, pretože sú naozaj veľmi dobré texty a dobre spravené. Okey, aj AMO ma živú kapelu a to je super, klobúk dole. Skôr si myslím, že to decká sledujú preto, lebo si myslia že to dokážu aj oni. Lebo ak ani nevedia hrať na nič, tak si povedia že nadávať viem. Ak náhodou v sebe objavím nejaký talent, tak začnem nadávať do nejakého podmazu, ktorý si pustím z nejakého cd a už je to rap, a už to ma milión a pól pozretí, lebo je to vulgárne a deti si myslia že toto je odpoveď na všetko. Pre mňa to nemá výpovednú hodnotu. Musím sa ale priznať, že som začal sledovať tú kauzu, najmä po tom prvom videu, ktoré mi aj napriek týmto negatívnym vyhláseniam prišlo veľmi vtipné, čo sa týka textu a vôbec tej reakcie. Vadí mi ale, že si to dnes pustí 12-13 ročný chlapec a je to plné vulgárností. Pustí si to kdekoľvek a kedykoľvek a nie je tam žiadna cenzúra. Nie žeby som bol za cenzúru, ale myslím si, že umenie by malo mať nejaké medze. Mnoho vecí by sa dalo vyjadriť oveľa rafinovanejšie. Osobne mi je aj ľudovka bližšia ako hiphop na Slovensku.

Takže sa na to pozeráš už aj z toho otcovského hľadiska.
Pozerám sa na to aj z tej strany, že ideme s malým, ktorý ma päť rokov a je dosť citlivý na všetky podnety. Na ihrisku, kde sú výrastkovia ktorí nevedia nič, len si spievať debilné texty plné vulgarizmov. A oni sa medzi sebou aj tak rozprávajú – to ja som si nikdy v ich veku nedovolil. Otázka je, prečo to tak je? Kde sú tí rodičia? Prečo môžu decká celý deň sedieť pred YouTube a vyrastá z nich národ ktorý je hlúpy. Pritom vôbec nevedia, že je strašne veľa hudby, a oveľa kvalitnejšej.

Okrem toho že hrávaš s Komajotou, aj sám, zhudobňuješ a hudobne sprevádzaš aj divadelné predstavenia. Ako k tomu došlo?
To je tak, že keď poviem, že sa živím hudbou, tak je to veľmi divné. Pretože sú obdobia, kedy sa ňou živím, sú obdobia, keď prežívam. Dokonca skôr mi vyhovuje rola skladateľa, ako rola interpreta, ktorý musí chodiť na koncerty. Je lepšie, ak mám viac času, a potom to odovzdám celé. Som rád, že som dostal možnosť od režiséra robiť hudbu nie len do Prešova, ale aj do Bratislavy alebo do Žiliny. To, že hrám v Prešove v predstavení Stará dáma, je dôsledok toho, že režisér Mišo Náhlik chcel, aby tam bol živý nástroj. Výhodou je, že hudba dokáže reagovať na dej a na pohyb. Živá hudba môže zrýchliť či spomaliť, vytvoriť atmosféru. Je to podobné, ako keď herec povie, že hrá rovnaké predstavenie mnohokrát, no predsa je každé iné.

Skladáš, experimentuješ... kde berieš nápad a inšpiráciu?
Heroín (smiech)! Záleží skutočne od toho, že do čoho. Niekedy je objednávka, ktorá je presná, podobá sa to priam na remeselnú činnosť. Trebárs autor do divadla potrebuje niečo, a ja sa snažím vtesnať do hraníc, ktoré mi dá. Inšpirácia je veľmi zvláštna vec, pretože sú obdobia a obdobia, rovnako ako s peniazmi. Niekedy je toho veľmi veľa a niekedy nič. Čo je možno dobré pri Komajote je to, že veci si nahrávame priebežne stále, a z tých nahrávok sa vyberú tie, s ktorými má zmysel ďalej pracovať. Takisto aj ja si všetko natáčam, a mnoho vecí viem ponúknuť.

Mnohé úspešnejšie Prešovské kapely sa presunuli a pôsobia na západe, hlavne v Bratislave. Teba to neláka, ísť do väčšieho mesta, kde je viac možností?
Ja som bol vo väčšom meste dva roky, a veľmi rýchlo som sa vrátil tu. Tu je dobre, a je tu taký zvláštny pokoj, bez ktorého neviem robiť. Keď som bol dva roky v Bratislave na škole, veľmi ťažko sa mi tam skladalo a hľadala inšpirácia. Tu na východe viem tvoriť, viem reagovať a viem tu nájsť pokoj. Nemám v pláne nikam ísť, ani si nemyslím, že je to potrebné kvôli pár firemným akciám. Možno by bolo viac rozruchu okolo kapely, možno by sa viac darilo, no na druhej strane neviem či by vznikali také skladby ako vznikajú teraz.

Čo je UMPAX, a akú rolu v tom zohrávaš?
Umpax je štúdio, ktoré vzniklo spojením štúdia Perina a štúdia Komajoty. V rámci priestoru, ktorý tam vznikol sme si povedali, že by bolo zaujímavé spraviť a priblížiť, čo sa v štúdiu deje. Priblížiť tvorbu, nahrávanie aj koncerty a dať to vonku aj vďaka internetu, ktorý už dnes dovoľuje púšťať všetko, a sú to často fakt veľké svinstvá. Robíme napríklad Svetlú Hodinku, ktorú som pred tým robil v rádiu. Umpax je v prvom rade produkčné štúdio, čo znamená, že točíme interpretov a kapely. V druhom rade je to multimediálny priestor. Taktiež je veľmi úzko spätý s klubom drinkin, kde sa robia koncerty, a Umpax ich buď zaznamenáva alebo vysiela.

Čo by si poradil kapelám, ktoré v Prešove začínajú, a chcú možno preraziť, zaujať?
Sme v dobe, kde čokoľvek čo je kvalitné, zaujímavé a čo má nápad zaujme. Som rád, že vzniká veľa kapiel, ktoré si idú svojou cestou. Nič iné sa tam nedá poradiť, len to že je to super, že im držím palce a že nikdy nevedia, kedy sa môže stať zázrak. Prajem im, aby si našli svoje publikum, a aby mohli rozdávať telefóny na koncertoch (smiech). Dôležité je neprepadnúť skepse a hrať. Mojou takou túžbou je, keby tie nové kapely nechceli byť hneď Angličania, ale keby sa zamysleli nad tým, že možno už o rok budú ľudia chcieť počúvať slovenské texty. Zdá sa mi, že je veľa kapiel ktoré chcú ísť hneď do Nemecka hrať. Neviem či sa to v dnešnej dobe dá. To že sa to niekomu podarí je super, ale to je takisto veľký zázrak.

Tebe sa stal taký zázrak?
Hej. My sme boli na US Steel talent, čo je veľmi zaujímavá súťaž, pretože tam museli prísť kapely s vlastnými vecami v slovenčine. Potom sa vybrali tri kapely, ktoré dostali zaplatené nahrávanie singla a finále, kde sme síce nevyhrali, čo ešte nič neznamenalo. Tí, čo vyhrali síce dostali viac peňazí, ale nám sa ozvalo vydavateľstvo. Najväčší rozruch spravil práve videoklip Ráno v novinách. Keď sme točili videoklip, ešte som ani nevedel naspamäť text. Všetko išlo tak rýchlo a tak prirodzene. Možno aj preto, že sme netlačili a nechcel sme niečo za každú cenu. Nešli sme tam s tým že postriháme basákovi struny alebo prederavíme kopák inej kapele.



Takže ide o to, aby si ťa niekto všimol?
Hej, ale všimne si ťa niekto len vtedy, keď tomu veríš. Lebo je miliarda kapiel, ktoré hrajú sto rokov a nikto si ich nevšimol. To neznamená, že máš prísť v tangáčoch a s klavírom, čo strieľa oheň na každú stranu. Otázka je tá, ktorá skladba zanechá v človeku tú emóciu, niečo, čo ho núti ozvať alebo povedať, že toto by som chcel počuť ešte raz.

Cez leto si mal prsty aj v organizácii festivalov Drinkin fest a Sigord, takže si tiež vlastne vyrobil príležitosti, kde by si mohli mladé kapely zahrať – budeš v tom pokračovať ďalej?
Teraz cez zimu ani nie. Drinkin fest nemá v pláne skončiť. Je to akcia, ktorá len dáva navonok to, čo sa tu deje. Je to celé o tej filozofii, nechcem aby to znelo nadnesene, ale pomôcť. Pomôcť sami sebe. Lebo jednak kapely si môžu zahrať, ale bez kapiel by festival nebol. Sú to príjemné akcie, kde sa stretnú ľudia a majú čas pokecať, preto určite budeme pokračovať. Hudba je tu na prvom mieste, aj napriek tomu, že nemáme nejakých nenormálnych sponzorov.

Nemáš problém s tým, keď organizuješ fest, investuješ do toho svoj čas, a nakoniec nepredáš lístky. Dokonca na tom ešte prerobíš?
Ja s tým nemám problém, len potom je ťažké doma vysvetľovať, že z čoho budeme ďalší mesiac žiť (smiech). Zažili sme koncerty pre 5000 aj 15 ľudí. Ideme do toho s riskom. Môžeš predpokladať, že príde 200 ľudí, každý zaplatí 3 éčka, možno niečo vypijú, tak relatívne sa aspoň niečo vyplatí. No zrazu prší, z tých 200 je len 130 a už si v mínuse. Ak si človek plánuje, že na tom zarobí, lebo príde 3000 ľudí, tak ho na druhý deň klepne, lebo namiesto 3000 príde 30. V prípade, že tomu venuješveľa času, tak ten výsledok skôr či neskôr príde, ale to je tak asi všade. Keď niečo vyjde, tak je to veľká radosť. V takom kontraste oproti tým malým festivalom sú zas tie veľké, ktoré tu máme na Slovensku.

Čo hovoríš trebárs na takú Pohodu?
Pohoda sa veľmi vyprofilovala. Má za sebou dlhú cestu a nemôžem ani ústa otvoriť, pretože je to naozaj jeden z najlepších festivalov. Trošku mi vadí to mediálne haló a také až zosväčštenie toho festivalu. Že zrazu sa všetci idú na 4 dni zblázniť, všetci sú hipsteri a počúvajú kapely, ktoré nikdy v živote nepočuli, ani nebudú, ale hrajú tam, tak je to najlepšia kapela. Je pravda, že také mená, aké tam vystúpili, by sme si v živote nemohli dovoliť, tak isto ako pohoda si ich pred 10 rokmi tiež nemohla dovoliť. To, že sú tam, kde sú, je dôsledok práce. Na náš festival príde 200 ľudí a ideme sa zblázniť od šťastia, že nie sme úplne v prdeli (smiech). Samozrejme, potom už človek vidí tie čísla, vidí koľko stoji vstupenkam a keď si to zráta, tak zistí že to nie je až taká charitatívna činnosť, ktorú vyvíjajú. Aj keď tí ľudia tvrdia, že je to nenormálne finančne náročné a nikto dnes nechodí na koncerty. Myslím, že tá akcia celkom dobre zarába, ale určite si to zaslúžia, ak tomu obetovali 10 rokov života.

Ty si bol pozrieť?
Raz som bol ešte strašne dávno. Pršalo, zmokol som a spal niekde na ulici, potom som išiel domov (smiech). Potom som už nebol, neviem prečo som taký tvrdohlavý, a je mi jasné že už nikdy neuvidím Portishead. Raz tam pôjdem ako účinkujúci (smiech)!

Pre © Televíziu Mediálka pripravil Matej Kráľ